Ako sa Kojoti na Machnáč nevyškriabali

Počas súťaže “Štyri ročné obdobia” vysielala aj expedícia Kojoti. Adam Zlaté Moravce opisuje, ako sa im vodilo na známej skoro hraničnej kóte Machnáč.

Dva týždne pred súťažou som každý deň sliedil po internete a hľadal kótu, ktorá by bola
a) vhodná na cestu autom,
b) blízko Čiech.

Konečné rozhodnutie padlo na Machnáč (JN88WW). Boli sme na ňom asi pred 2 mesiacmi a povedal som si „ešte sa určite vrátim“. Lenže to, že je december a Machnáč je 770 m.n.m vysoko, som si uvedomil až ráno, v deň súťaže. Už bolo neskoro na zmeny plánu. Ide sa a bodka.

Deň pred súťažou nám dorazila poštou nová vertikálna anténa Sirio ½ a vzhľadom na krátkosť času, padlo rozhodnutie, že ostrý test sa uskutoční až na Machnáči. Naša dvojčlenná expedícia v tradičnom zložení Adam Zlaté Moravce a Terka Zlaté Moravce dnes so sebou pribalila aj hosťa (rozumej aj ako príručného psa / variča / podávača vína / asistenta a večného kamaráta) Niku.

Na kótu sme sa vyštartovali až v sobotu o desiatej, keďže domáce povinnosti nepočkali. Pripravili sme naše „expedičné“ vozidlo Daewoo Tico naplnené až po okraj nevyhnutnými vecami a hor´sa smer severozápad. Zo Zlatých Moraviec to máme okolo 100 km, cesta ubehla v poriadku, až na mierne preťaženie Tica, čo bolo poznať na odpružení. Avšak celú cestu ma trápilo jedno: čo ak tam bude snehu toľko, že náš malý „Mercedes G500“ to nevyjde. To som ešte ale netušil, akú guráž Tico má.

Dorazili sme do dedinky Chocholná-Velčice s výkrikom “hurá skoro cieľ” a začali sme finálne stúpanie cez les. Na Machnáč to je ešte asi 10 km. Míňame smerovú tabuľu Kykula 5 km a postupujeme po zatiaľ obstojnej asfaltke.

Po chvíli sa pekné jesenné počasie zmenilo na bielu tmu. Viditeľnosť v hmle bola prinajlepšom 5 metrov. Zmysel pre orientáciu sa rýchlo vytratil z našich hláv. Zrazu sme sa dostali na veľmi rozbitú cestu, že aha, sme blízko. A prišlo prvé stúpanie, tak sme to skúsili. Cesta bola blatistá ako maslo. Po asi 100 metroch už nebolo možné pokračovať, ale nie kvôli blatu, ale kvôli jamám, ktoré niekoľkonásobne presahovali svetlú výšku Tica. Tak sme to cez kríky strihli na protiľahlú lúku, uvidíme, v akom bude stave. Lúka bola namrznutá so známkami blata, tak poďme nato. Dvojka, plný plyn a ide sa. Vodiči z filmu Rýchlo a zbesilo boli oproti nám amatéri. Po asi 200 m sme to zase vzdali, lúka skončila a namiesto nej zase stará známa nepriechodná cesta. Tak nič, otočili sme sa. Skúsime to inde, veď sme cca stále na jednej úrovni okolo 730 až 750 m, vysielať sa bude dať. Vybrali sme sa smerom na Kykulu. V ceste nám stála lúka do kopca s vyjazdenými koľajami.

Teraz alebo nikdy, už sa mi tu nechce motať. Nasadili sme Rýchlo a zbesilo a hor sa do kopca. Po 100 m to už Tico prestalo zvládať, tak padlo konečné rozhodnutie, zostaneme tu. Neviem, kde presne, ale tu. Tico celé od blata, unavené, prehriate si zaslúžilo naozaj poklonu. Zakotvili sme pri malom útese a hor sa do príprav. Terka začala chystať auto na prenocovanie a ja s Nikou sme sa pustili do stavby antény a malého 2 metrového stožiarika. Počasie bolo pekné, ani zima ani teplo, absolútne bezvetrie, práca išla ako od ruky. Počas stavby som si zistil, že nemám meter, chcel som aspoň približne zmerať dĺžku koncovej kapacitnej záťaže na 66 centimetrov, ale nebolo čím. Tak prišla Terka, odborným okom urobila odhad a dala stanovisko „daj to potadeto“. Okej, bude to teda tak. Predstava, že budem musieť skladať a zase dávať anténu na stožiar ma desila. Utiahli sme záťaž, nahodili anténu na stožiar a poďme ho skúsiť. Zapnem staničku, odmeriam PSV a hľa, 1:1,1. Ten pekný pocit spokojnosti, aký ma zalial, som si užíval dlhú dobu. V exteriéri všetko pripravené.

Posadali sme do auta, uložili sa, urobili posledné úpravy na prečkanie noci a hurá vysielať. Pozerám, kto je na pásme a fakt – vcelku živo, veľmi ma to potešilo. Povedal som si, bude to krásny večer.

Ako prvého som započul Mariána Michalková. Spojenie ma veľmi potešilo, keďže bolo doslova vydrené, 5-kové rádio, ale každú chvíľu sa strácal. Nasledovalo ďalších veľa pekných spojení s expedíciami Matej, Perún a Marco Polo. Neskôr sa objavili Baťovanci, ale po krátkom pokeci som ich už viac nenašiel. Čo sa stalo, chlapi? Z českých expedícií sa nám podarilo spojenie s exp. Pekla a Fógl. Keďže to ďalej nelietalo, plán spojiť sa s exp. Tetřev bol v troskách.

Veľmi ma potešilo spojenie s novovzniknutou expedičkou Dolniaci, chlapci sa naozaj snažili a potešilo ma, že vysielali z kóty Vápnik, dlho nad ňou uvažujem aj ja, keďže je to naše domáce okolie. Aj keď tam trocha robí neplechu vysielač.

Domasedov bolo hojne, pokecali sme si parádne, aj napriek nášmu horšiemu umiestneniu to lietalo obstojne. V priemere o 1S menej, ako keby sme boli pri kríži. Najťažšie spojenie bolo s expedíciou Fógl, kedy sme si sotva 1kovým rádiom vymenili potrebné údaje. A nemôžem zabudnúť na našich kopcových susedov Bažantov. Spojenia s nimi sú ako vždy nezabudnuteľné. Ďakujeme všetkým ktorí sa ozvali, bolo Vás hojne, tak sa to nedá jednotlivo rozpísať.

V našom pojazdnom hamshacku bolo veľmi útulne.

Pokračovali sme asi do pol jednej v noci, ale už to celé vymrelo, tak sme sa uložili na spánok. Vďaka našej provizórnej termoizolácii bolo v aute stálych príjemných 20°C.

Ráno po budíčku o šiestej sme sa zobudili do tej istej bielej hmly ako včera

Námraza bola značná, ale stále menej ako 5 cm, čo mal Milan Senica na Žalostinej

Provizórne ukotvená anténa pomocou dvoch tehál bol stále na mieste,
to bude tým, že nefúkalo, ináč by to určite nevydržalo.

Neskôr nás začal prepadať pocit hladu, tak sa rozhodlo o riskantnej
operácii – varenie v aute. Možno by bol prvý požiar na Machnáči ale nie,
podarilo sa a Morca Della a vifonka boli na svete.

V ranných hodinách sme porobili pár spojení s miestnymi kolečkami a začali baliť. V éteri už bolo polomŕtvo.

Pobalení a prichystaní na odchod sa lúči Expedícia Kojoti. Terka Zlaté Moravce (vľavo), Nika (vpravo, podľa výrazu tváre si to asi moc neužila ),
Adam Zlaté Moravce (za foťákom).

Ďakujeme Radkovi z exp. Pekla za túto vynikajúcu akciu, ktorá priniesla veľkú aktivitu v éteri a tešíme sa na ďalšie kolá, určite sa zúčastníme.

73, expedícia Kojoti.